utorok 9. júla 2013

Prepáčte!

Veľmi sa ospravedlňujem, ale pokračovania mojich poviedok budú až budúci týždeň :( Absolútne nestíham. Mám toho tento týždeň veľa. Cez výkend sa budem snažiť všetko dobehnúť a od nedele už by som mala popridávať nové časti.

Ešte raz sa ospravedlňujem :D Beatrix Pinekely :*

nedeľa 7. júla 2013

You light up my world....8



Part 8 - Divný domov




Vošiel som do Anežkinej izby. Spala. Vyzerala tak sladko, tak nevinne. Ako nejaký anjelik. Sadol som si na stoličku vedľa postele a pozoroval ju. Moju pozornosť však po chvíľke upútala časť nábytku, ktorá mi nijako nepasovala do izby 17 ročného dievčaťa. Pod oknom stála detská postieľka. Vstal som zo stoličky a podišiel k nej. V postieľke spalo malé dievčatko. Mohlo mať tak pol roka. Malo kratučké svetlohnedé vlásky. Rozmýšľal som, prečo mi Anežka o svojej sestričke nepovedala. Alebo žeby to nebola sestrička? Chvíľku som ju pozoroval. Mala Anežkine črty.
"No nie je Lacey zlatučké bábätko? Na to, že vznikla z niečoho tak hrozného, ako je znásilnenie, je to malé hotový anjelik. Našťastie zdedila väčšinu po Anežke a nie po tom zloduchovi." povedala Elen, keď vošla do izby. Ostal som stáť ako omráčený. Toto mi Anežka tajila. Preto je taká. Preto sa bojí každého mužského dotyku.
"Áno. Je to najkrajšie bábo, aké som kedy videl." povedal som popravde.
"Akože sa voláte, chlapče?" spýtala sa ma.
"Som Zayn." povedal som.
"Aha. Anežka vás nespomínala. Poznáte sa dlho?" spýtala sa.
"Spoznali sme sa len nedávno." povedal som rýchlo.
"Aha." povedala a priplácla Anežke na čelo studená obklad.

Pohľad Alex
Zobudila som sa na to, že mi niekto priplacol na čelo studený obklad.
"Á, už si hore, srdiečko. Máš tu návštevu." povedala mi s úsmevom. Otočila som hlavu smerom, ktorým ukazovala. Stál tam Zayn a usmieval sa na mňa.
"Ahoj. Cítiš sa už lepšie?" spýtal sa.
"Ahoj. Ani veľmi nie." šepla som popravde.
"Chlapče, zmeraj jej teplotu, ja ti idem dokončiť tú polievku." povedala Elen a odišla do kuchyne.
"Nemal by si tu byť, chytíš to odo mňa." povedala som mu.
"Ja mám dobrú imunitu. O mňa sa neboj." zasmial sa Zayn. "39,7. Teplota ti stále stúpa. Mala by si ísť k lekárovi." povedal a znepokojene zakrútil hlavou.
"Nie. Budem v poriadku. Nechcem ísť do nemocnice." šepla som rýchlo.
"Dobre. Počkaj chvíľku. Zavolám nášmu osobnému lekárovi. Príde ťa vyšetriť sem." povedal Zayn.
"Nie, to netreba." snažila som sa ho presvedčiť.
"Už som povedal. Niekto ťa musí prezrieť! Vôbec nevyzeráš dobre." povedal.
"Tak to teda pekne ďakujem." povedala som.
"Vieš, že som to tak nemyslel a neodvádzaj rozhovor inam." povedal Zayn. Vzápätí vybral mobil a niekomu volal.
"Zvládnete to tu vy dve? Musím ísť po neho. Neviem, či sem bude vedieť trafiť." povedal nám, keď dotelefonoval.
"Samozrejme. Neboj sa. My tri to tu zvládneme aj samé." povedala Elen.
"Dobre. Do 15 minút som späť aj s lekárom." povedal Zayn a odišiel.
"Čo cítiš k Zaynovi?" spýtala sa ma Elen, len čo Zayn opustil byt.
"Ja neviem. Veríš na zjavenia?" spýtala som sa.
"Prečo? Čo to má spoločné?" spýtala sa.
"Neviem, čo to bolo, či zjavenie, či sen. Ale bol tu ocko. Rozprávala som sa s ním. Povedal mi, že mám Zaynovi dôverovať a všetko bude dobré." povedala som jej. Elen sa prežehnala.
"A chceš mu dôverovať?" spýtala sa ma.
"Chcela by som, ale bojím sa. Čo ak je len jeden ďalší, úplne rovnaký ako Gregori?" spýtala som sa.
"Ten chlapec ma v  očiach anjela." povedala Elen. Nebola som si istá tým, čo tým chce povedať.
"Myslíš, že mu mám dôverovať?" spýtala som sa.
"Spýtaj sa svojho srdca, či mu tú dôveru dá. Ja ti nemôžem hovoriť, komu máš dôverovať. To môže len srdce." povedala Elen. Bolo počuť otvorenie vchodových dverí v predsieni. Obe sme stuhli. Vzápätí sa vo dverách mojej izby objavil Gregorio. Všetko sa zbehlo strašne rýchlo. Zrazu Elen ležala na zemi. Sotil ju. Neviem čo všetko sa stalo. Precitla som až, keď Gregorio ležal bezvládne na zemi. V ruke som držala vázu. Hneď mi došlo, čo som spravila. Ja som ovalila Gregoriho. Nikto iný v byte nie je. Schúlila som sa do kúta za skriňu aj z malou v náruči. Bála som sa, čo sa stane, keď sa preberie. Bála som sa, čo sa stane, ak sa nepreberie...




Tak máte ďalšiu :D Ako môžete vidieť, depka je v plnej sile u mňa. :D ďakujem za komentáre v predchádzajúcej časti. ♀Alex

štvrtok 4. júla 2013

AT THE END OF THE YEAR?


AT THE END OF THE YEAR?



Poznámka autorky: Je to asi trošku divné, :D ale keď sa riešili tie ATEOTY písmenká, tak mi prosto napadlo niečo takéto :D Holt je hrozné, keď má človek strašne bujnú fantáziu :D B.P.



"Eleanor, Louis, prosím. Môžeme sa s vami vyfotiť? Elounor forever!" kričali tri dievčatá a bežali za nami. S Louisom sme na seba pozreli.
"Dobre. Ale rýchlo. Ponáhľame sa." povedala som. Tie dievčatá sa k nám natisli. Štvrtá ich fotila.
"A ty sa nechceš sfotiť?" spýtal sa Louis tej štvrtej.
"Áno, ale len s tebou. Ja som Larry shiper!" vyhlásila z hrdosťou v hlase.
"I hate you!" vyštekla na mňa.
"I don´t care!" odpovedala som jej rýchlo. Louis sa im všetkým podpísal a šli sme ďalej.
"Prepáč mi to. Nenávidia ťa len kvôli mne." povedal smutne Louis.
"Keď skončí tento rok a pravda vide najavo, budú sa správať rovnako. Aspoň mám nácvik." povedala som. Neodpovedal. Potichu sme došli až k nemu domov. Býva s Harrym. Majú spoločný byt. Vošli sme dnu. Harry sedel na gauči a pozeral telku. Keď nás zbadal, smutne na nás pozrel. Nejako sme si neuvedomili, že sa ešte stále držíme za ruky a Harryho pohľad spočinul práve na našich rukách. Rýchlo sme sa s Louisom pustili a Louis odišiel do kuchyne. Sadla som si vedľa Harryho.
"Čo sa deje, Harry?" spýtala som sa.
"Nič sa nedeje, čo by sa dialo." spýtal sa.
"Nehovor že nič. Vidím, že si smutný." povedala som. Neodpovedal. Sadla som si mu na kolená.
"Zlatko prestaň byť smutný." šepla som mu.
"Ako nemám byť smutný, keď nemôžeme byť spolu? Vieš, aké je to ťažké?" spýtal sa.
"Ja viem, zlatko, aj pre mňa je to ťažké, že nemôžeme byť spolu." povedala som mu.
"Nevyzerá to tak. Keď ťa Louis objíma, alebo drží za ruku, vyškieraš sa, ako mesiačik na hnoji." dudral.
"Harry! Ty žiarliš!" zvolala som pobavene.
"Nie, nežiarlim." povedal a nahnevane otočil hlavu nabok.
"Ale áno, žiarliš." smiala som sa.
"Kto žiarli?" zamiešal sa do debaty Louis, ktorý práve vošiel do obývačky.
"Nikto nežiarli!" sykol Harry.
"Aha..... Takže ty." zasmial sa Louis a sadol si vedľa nás. Ja som sedela v Hazzovom náručí a keď si Louis sadol vedľa nás, vyložila som si nohy na jeho. Louis mi ich hneď začal masírovať.
"Hmm..." zamrmlala som a Harry Louisa zavraždil pohľadom.
"Ale noták Hazza! Prestaň už! My sme si to tak nevybrali! Louisa mám rada, ale ako brata. Jediný, koho ľúbim si ty." povedala som mu. Potvrdila som mu to sladkým bozkom. Hazzovi to však náladu nezdvihlo.
"Ale ty to nechápeš. Všade čítam aký sú Elounor spolu zlatý, ako sa k sebe hodia, že vyzerajú, akoby k sebe patrili už večnosť..... To ja by som mal s tebou chodiť po meste za ručičky, bozkávať ťa, objímať ťa...." hovoril smutne.
"Ja viem, ani nevieš, ako by sa mi to páčilo." vzdychla som si.
"A ešte aj chalani. Minule sa Liam rozplýval, aký ste krásny pár. Mal som chuť vyškriabať mu oči!" povedal.
"Harry to nie je moja chyba. Ty si to tak chcel. Je to len naše tajomstvo. Vieš, že čím menej ľudí to vie, tým je to pre oboch bezpečnejšie." pripomenula som mu.
"Ja viem. Ale je to také blbé. Sú to naši najlepší kamaráti a my im klameme do očí." vzdychol si Harry.
"Ľúbim ťa." šepol takmer nečujne.
"Aj ja teba." šepla som. "Poďme hore." šepla som mu do ucha tak, aby to počul len on. Toto mu už zdvihlo náladu. Ako inak. Okamžite vstal zo sedačky a ruka v ruke sme šli k jeho izbe.
"Pomaly, vy králiky. Ešte netúžim byť ocko, ani strýko!" zakričal za nami Louis. Harry sa na neho škaredo pozrel.
"Veď som len srandoval!" dodal Louis rýchlo. Radšej som Harryho rýchlo odtiahla preč, lebo s náladou akú mal teraz by sa bol schopný s Louisom aj pobiť a to sú aj napriek všetkému najlepší kamaráti.
"Prepáč El. Ja len.... Nedokážem zniesť pohľad na vás dvoch, ako sa držíte za ruky, ako ti dáva pusu na líce..." začal. Účinne som ho umlčala. Chvíľu spolupracoval, ale potom sa znova odtiahol.
"Nech už skončí tento rok." vzdychol si.
"Ach Harry. Už to nerieš. Ten rok ubehne ako voda, uvidíš. Ani sa nenazdáš a budeme môcť byť už naozaj spolu. Ale teraz sme samy, tak si nekazme túto chvíľku." šepla som. Harry nič nenamietal. Ani som sa nenazdala, gombíky mojej košele sa rozleteli po celej miestnosti.
"Harry!" zhíkla som. On tu košeľu na mne surovo roztrhol.
"Sorry, nechcelo sa mi s tými gombíkmi trápiť." zasmial sa.
"A že nebudem mať v čom ísť domov, to ťa netrápi, hej?" spýtala som sa naoko naštvane.
"Ľahká... pomoc... Domov... nejdeš... Ostaneš... tu... So mnou... A navždy!" hovoril. Každé slovíčko oddelil bozkom na môj krk.
"Harry..." vydralo sa mi z úst, keď mi skusol ušný lalôček. Jedným rýchlim pohybom rozopol podprsenku a niekam ju odhodil. Zbavila som ho trička. Rýchlo zo mňa stiahol nohavice. Rovnakou rýchlosťou boli dolu aj tie jeho. Prevalila som sa na neho. Bozkávala som ho a pritom sa mierne obtierala o jeho kamaráta, ktorý naberal na rozmeroch. Sem tam som sa zahniezdila a Harry vždy vzdychol.
"Budeš ma ešte dlho dráždiť, alebo sa už konečne pohneš ďalej?" zakňučal.
"Hmmm.... Neviem. Mňa to baví." šepla som mu.
"Fajn. Tak ideme ďalej." zamrmlal a v momente už bol nado mnou. Stiahol si trenky a hneď potom aj moje nohavičky. Svojim kamarátom sa obtieral o môj vstup. Vošiel do mňa vždy len špičkou a hneď vyšiel. Dráždil ma, tak ako ja pred chvíľkou jeho. Prirazila som panvou proti nemu a on sa zasmial. Prevalila som ho znova pod seba. Rýchlo som na neho nasadla. Harryho ruky skončili na mojom zadku a pomáhal sa mi nadvihávať a späť nasadať. Keď mu už nestačilo tempo, rýchlo ma znova prevalil pod seba a začal zbesilo prirážať.
"Eleanor!" zvrieskol.
"Harry!" zvrieskla som v tej istej sekunde.
"Pane bože! Kľudnite sa vy dvaja!" bolo počuť Louisa z obývačky. S Harrym sme sa rozosmiali. Hlavu som zložila na jeho hruď a načúvala tlkotu jeho srdca.
"Zlatko. Rozhodol som sa. Zajtra povieme chalanom pravdu. Už ma nebaví im klamať." šepol.
"Ako chceš, zlatko. Je to tvoje rozhodnutie. Len sa ešte porozprávaj s Louisom a dohodnite sa. Povedzte im to spolu. Bude to tak lepšie." povedala som.
"Určite im to povieme spolu, ale všetci traja, miláčik." šepol mi a venoval mi nežný bozk.
"Dobre." šepla som.
"Milujem ťa El." šepol.
"Aj ja teba, Harry." povedala som mu. Pritúlila som sa čo najviac k nemu. Prikryl nás paplónom a obaja sme po chvíľke zaspali...
"Harry? Eleanor?" niekto šokovane zvrieskol. Otvorila som oči. Pri posteli stáli Liam, Niall a Zayn.
"Ako ste sa sen dostali?" spýtal sa Harry.
"Dal si nám kľúče, ty debil! Ako ste to mohli Louisovi urobiť?" zvrieskol po nás Nialler. S Harrym sme sa na seba pozreli. Takto sme im to rozhodne nechceli povedať.
"To... ono to nie je tak, ako to vyzerá." začal Harry.
"A ako to je? Lebo to vyzerá tak, že si sa vyspal z frajerkou svojho najlepšieho kamaráta." povedal Liam.
"Čo tu tak zjapete?" došiel Louis. Keď zistil, čo sa deje, chvíľu ostal šokovane stáť. "Aha." povedal nakoniec.
"Aha? To je jediné, čo povieš? Na toto?" spýtal sa šokovane Zayn.
"Nemám čo povedať. Sú dospelí, je to ich vec." povedal pokojne.
"Louis! Z tohoto sa nevyvlečieme. Musíme im to povedať." povedala som. Louis si vzdychol.
"Poďte do obývačky. Tí dvaja nás dobehnú, tam sa porozprávame." povedal Louis a spolu s ostatnými odišiel.
"Harry. Bojím sa. Čo ak ma budú za toto nenávidieť?" spýtala som sa.

"Neboj sa, zlatko. Som pri tebe." povedal Harry. Rýchlo sme sa prezliekli a ruka v ruke zišli dolu. Tí traja nás oboch vraždili pohľadmi. Toto bude veľmi ťažké...

You light up my world.... 7


Part 7 - Nie! Znova už nie!



"Zlatko, zobuď sa. Musíš ísť do školy." zatriasla zo mnou Kristy.
"Je mi zle..." šepla som. Kristynina ruka skončila na mojom čele.
"Veď ty celá horíš!" zhíkla. Niekam odbehla a vrátila sa s teplomerom. Prinútila ma zmerať si teplotu a šla mi za ten čas uvariť čaj. Spomenula som si na Zayna. Chcel ma odprevadiť do školy. Rýchlo som mu napísala smsku.
"Ahoj. Prepáč, ale nejdem do školy. Nie je mi dobre. Zrejme mám teplotu. Uvidíme sa inokedy? Anežka xx"
Kristy sa medzitým vrátila späť. Vzala mi teplomer.
"Bože dievča. Veď máš 38,8. Okamžite ideme do doktora." zvolala. To som nemohla dopustiť. Nechcem toho debila chrániť, ale Kristy by mi neverila. Navyše on má vraj svedkov, ktorý dosvečia, že to ja som zvádzala jeho.
"Nie, Kristy! Budem v poriadku, len to vyležím, vypotím sa a zajtra som v poriadku uvidíš." povedala som rýchlo. Smutne sa na mňa pozrela.
"Kedysi si ma volala mama." šepla smutne.
"Prepáč, ale nemôžem." šepla som rýchlo. Kristy rýchlo odišla z izby. Nemusela som na ňu hľadieť, aby som vedela, že plače. Viem, že takto jej ubližujem, ale ja ju proste nemôžem volať mama. Nie v tejto situácii. Nie, kým Gregorio....
"Dosť! Nebudeš nad tým debilom rozmýšľať!" okríkla som sa. Pípla mi smska.
"Och chudáčik. Ako sa cítiš? Rýchlo sa uzdrav. Mám ťa prísť pozrieť? Zayn xx"
No nie je on zlatý? Bojí sa o mňa.
"Mám 38,8. Budem sa snažiť, byť čo najskôr v pohode. A nerob si starosti. Ešte by som ťa náhodou nakazila a Directionerky by ma zavraždili v spánku. Anežka xx"
Odpísala som mu. Do izby znova prišla Kristy.
"Volala som Elen. Príde sem a dohliadne na teba. Ja musím ísť do práce. Volala som tam, ale nechcú mi dať voľno. Prepáč zlatko. Najradšej by som sa o teba starala sama." povedala.
"To je v poriadku, Kristy. Musíš ísť do práce. S Elen to tu zvládneme." usmiala som sa na ňu.
"Dobre. Tak ja idem. Elen príde o chvíľku." povedala a pobozkala ma na čelo.
"Dobre. Ahoj." povedala som. Elen prišla asi 5 minút po tom, čo odišla Kristy. Hneď prišla za mnou.
"Ahoj zlatíčko. Ako sa cítiš?" spýtala sa.
"Fyzicky, alebo duševne?" spýtala som sa. Elen sa na mňa chápavo pozrela.
"Zase to urobil, Elen. Včera. Bolo to odporné." rozvzlykala som sa. Elen ma objala.
"Zlatko musíš ho udať. Takto to nejde. Nemôžeš ho nechať takto ti ubližovať." radila mi Elen už snáď po stí krát.
"Nemôžem. Ty vieš prečo. On. Bol by schopný vziať mi Lacey. A to nedopustím." povedala som.
"Dobre. Vieš čo. Teraz si ľahni. Vezmeš si tabletky proti teplote a odpočinieš si. Ja ti zatiaľ uvarím čaj, postarám sa o Lacey a.... trochu tu upracem. A samozrejme, uvarím ti slepačiu polievku. Tá je na teplotu najlepšia!" povedala Elen.
"Dobre. Ďakujem, Elen." povedala som. Vzala som si tabletky. Chvíľku som sa prehadzovala v posteli, no potom sa mi podarilo znova zaspať.


Pohľad Zayn
Viem, že mi písala, že za ňou nemám ísť, ale ja som ju chcel vidieť. Neviem prečo, ale bál som sa o ňu. Šiel som k jej bytu. Nevedel som, ako sa dostanem k nej dnu. Akurát z vchodu vychádzala postaršia pani a niesla dve vrecia so smeťami.
"Pomôžem vám." navrhol som jej.
"Och ďakujem, chlapče. Si milý." povedala a usmiala sa na mňa. Vzal som od nej tie vrecia a nechal sa nasmerovať, kam ich mám dať.
"Hľadám jedno dievča. Býva tiež v tomto vchode. Volá sa Anežka. Určite ju poznáte. Má modré vlasy a modré oči." povedal som jej. Tá dáma sa na mňa zamračila.
"Čo chceš od mojej Anežky?" spýtala sa ma a skúmala ma pohľadom.
"Som jej kamarát. Písala mi smsku, že je chorá, tak som ju prišiel pozrieť. Môžem ju vidieť, prosím?" spýtal som sa.
"Tak poď chlapče. Ale ak mi klameš a chceš jej ublížiť, nepraj si ma." povedala výhražným tónom.
"Vy ste jej nevlastná matka? Kristy?" spýtal som sa.
"Nie, ja som Elen. Jej suseda." povedala mi.
"Aha Elen. Už viem. Anežka vás spomínala." povedal som.
"Dúfam, že v dobrom." zasmiala sa Elen.
"Len v dobrom." odpovedal som jej.
"Tamto je jej izba. Ona asi spí. Pred chvíľkou si vzala lieky proti teplote." povedala Elen. Sama zatiaľ začala niečo variť v kuchyni. Vošiel som do Anežkinej izby. Spala. Vyzerala tak sladko, tak nevinne. Ako nejaký anjelik. Sadol som si na stoličku vedľa postele a pozoroval ju. Moju pozornosť však po chvíľke upútala časť nábytku, ktorá mi nijako nepasovala do izby 17 ročného dievčaťa...




Alex dnes nemôže byť na blogu, tak ma poprosila, aby som časť pridala za ňu :D ďakuje vám za komentáre a ďalšiu časť sa pokúsi dať do nedele :D B.P.

pondelok 1. júla 2013

You light up my world.... 6



Part 6 - Zase...



Pohľad Alex
Prišla som domov. Gregorio sedel rozvalený na sedačke. Snažila som sa nepozorovane prejsť do svojej izby, ale nepodarilo sa mi to.
"Ahoj maličká. Kam sa tak ponáhľaš. Poď ku mne." povedal mi.
"Ja .... mám veľa učenia." zaklamala som.
"Keď som povedal, že prídeš ku mne, tak prídeš ku mne." zrúkol na celú obývačku. Opatrne som k nemu podišla. Postavil sa a šiel ku mne. Začala som pred ním cúvať. Vedela som, čo chce a nemienila som mu vyhovieť. Otočila som sa a utekala do svojej izby. Bežal za mnou. Skoro sa mi podarilo zabuchnúť za sebou dvere. Potrebovala som len sekundu, aby som zamkla, no nestihla som. Dvere sa rozleteli. Nadržane sa usmieval. Už som nemala šancu. Znova vyhral. Aj tak som sa však bránila. Nechcela som mu dovoliť, aby to znova urobil. Nakoniec mi však už došla sila bojovať. Ležala som bez pohnutia a čakala, kým konečne skončí a vypadne. Po pár minútach, ktoré sa ale mne zdali ako večnosť, konečne vypadol a ja som sa schúlila do klbka na posteli. Chvíľu som tak ležala. Potom som sa šla rýchlo osprchovať, aby som zo seba zmyla tú "špinu".  Buchli dvere. Odišiel z bytu. Zrejme šiel niekam piť. Vyšla som z kúpeľne a šla k sebe. Vzala som si z postieľky malú Lacey a ľahla si s ňou do postele. Z očí sa mi spustil vodopád slz. Túlila som sa k nej a potichu plakala. Znova buchli dvere.
"Som doma." zakričala Kristy. Neodpovedala som jej, nevládala som. "Alex, si doma?" zakričala ešte raz. To už bola pri mojej izbe.
"Tu som." ozvala som sa, no hlas sa mi zlomil. Kristy vošla do mojej izby.
"Alex? Čo sa deje, zlatko?" spýtala sa.
"Nič." šepla som.
"Akože nič? Vidím, že ti niečo je." hovorila ustarane a prisadla si ku mne na posteľ.
"Chýba mi otec. Keby tu bol, nič z tohto by sa neudialo." šepla som smutne. Ani som neklamala.
"Ale zlatko. Ja viem, aj mne občas chýba. Ale on sa na nás zhora díva a určite nás stráži." povedala a objala ma.
"Ako by som si priala, aby bolo všetko inak. Ani nevieš ako by som chcela, aby tu bol teraz s nami, Kristy." povedala som a znova som sa rozplakala. Kristy ma pevne objala.
"Neboj sa, zlatko. Všetko bude dobré. Sľubujem. Teraz si pospi. Zostanem tu pri tebe." hovorila mi a hladkala ma po vlasoch. Vzala Lacey a položila ju do postieľky. Potom sa vrátila ku mne. Ležala som v jej náručí, ako keď som bola malá. Oči sa mi pomaly zatvárali.
"Neboj sa, ten podliak nás už dlho trýzniť nebude." zdalo sa mi, že povedala, ešte kým som zaspala, ale už si nie som istá, či to nebol sen...
...
"Zlatko vstávaj." niekto sa ma snažil zobudiť. "Alinka moja, vstávaj." povedal znova ten hlas. Alinka? Tak ma volal len jeden človek. Rýchlo som otvorila oči.
"Oci?" spýtala som sa šokovane.
"Ahoj zlatko." usmial sa na mňa. Hodila som sa mu okolo krku a rozplakala sa.
"Pšššt, zlatíčko." tíšil ma.
"Chýbaš mi, strašne mi chýbaš." zavzlykala som.
"Aj ty mne, dcérka. Ale neboj sa. Vidím ťa. Stále. Som pri tebe. Každý jeden deň." povedal mi.
"Keď si pri mne, prečo si dovolil, aby ten...." začala som.
"Pššššt, zlatko. Všetko je tak, ako má byť. Je to tvoj osud, zlatíčko. Chceš povedať, že by si to všetko zmenila, keby si mohla? Vymenila by si svoju dcérku, za iný život?" spýtal sa.
"Nie, nevymenila. Ale..." povedala som smutne.
"Neboj sa. Všetko bude dobré. Len dôveruj tomu chlapcovi, čo si spoznala. Dôveruj mu a všetko sa rýchlo vyrieši. Uvidíš." povedal.
"Mám dôverovať Zaynovi? Prečo? On je muž. A všetci muži sú rovnaký!" povedala som.
"Takže aj ja?" spýtal sa.
"Nie oci, nie. Ty nie, ale oni..." šepla som.
"Ver mi zlatko. Zaynovi a jeho kamarátom môžeš dôverovať. Klamal som ti niekedy v niečom dôležitom, dcérka?" spýtal sa ma.
"Nie oci." šepla som.
"Tak mi ver aj teraz. Ale teraz už spinkaj. Daj za mňa pusu mojej vnučke." povedal. Pobozkal ma na čelo a potom  zmizol. Doslova! Ešte hodnú chvíľku som sa obzerala po izbe. Potom ma opäť premohol spánok.

https://encrypted-tbn1.gstatic.com/images?q=tbn:ANd9GcRIGwd0gHMam1zQAMhL3MxaEoESn91wUcuYlxnd9LhJbda8awTM
Tak máte novú :D trošku smutná, zrejme, ale život je niekedy poriadne krutý :( dúfam, že sa vám bude páčiť :) ♀Alex♀   obr