You light up my world.... 6

Part 6 - Zase...

Pohľad Alex

Prišla som domov. Gregorio sedel rozvalený na sedačke. Snažila som sa nepozorovane prejsť do svojej izby, ale nepodarilo sa mi to.

"Ahoj maličká. Kam sa tak ponáhľaš. Poď ku mne." povedal mi.

"Ja .... mám veľa učenia." zaklamala som.

"Keď som povedal, že prídeš ku mne, tak prídeš ku mne." zrúkol na celú obývačku. Opatrne som k nemu podišla. Postavil sa a šiel ku mne. Začala som pred ním cúvať. Vedela som, čo chce a nemienila som mu vyhovieť. Otočila som sa a utekala do svojej izby. Bežal za mnou. Skoro sa mi podarilo zabuchnúť za sebou dvere. Potrebovala som len sekundu, aby som zamkla, no nestihla som. Dvere sa rozleteli. Nadržane sa usmieval. Už som nemala šancu. Znova vyhral. Aj tak som sa však bránila. Nechcela som mu dovoliť, aby to znova urobil. Nakoniec mi však už došla sila bojovať. Ležala som bez pohnutia a čakala, kým konečne skončí a vypadne. Po pár minútach, ktoré sa ale mne zdali ako večnosť, konečne vypadol a ja som sa schúlila do klbka na posteli. Chvíľu som tak ležala. Potom som sa šla rýchlo osprchovať, aby som zo seba zmyla tú "špinu".  Buchli dvere. Odišiel z bytu. Zrejme šiel niekam piť. Vyšla som z kúpeľne a šla k sebe. Vzala som si z postieľky malú Lacey a ľahla si s ňou do postele. Z očí sa mi spustil vodopád slz. Túlila som sa k nej a potichu plakala. Znova buchli dvere.

"Som doma." zakričala Kristy. Neodpovedala som jej, nevládala som. "Alex, si doma?" zakričala ešte raz. To už bola pri mojej izbe.

"Tu som." ozvala som sa, no hlas sa mi zlomil. Kristy vošla do mojej izby.

"Alex? Čo sa deje, zlatko?" spýtala sa.

"Nič." šepla som.

"Akože nič? Vidím, že ti niečo je." hovorila ustarane a prisadla si ku mne na posteľ.

"Chýba mi otec. Keby tu bol, nič z tohto by sa neudialo." šepla som smutne. Ani som neklamala.

"Ale zlatko. Ja viem, aj mne občas chýba. Ale on sa na nás zhora díva a určite nás stráži." povedala a objala ma.

"Ako by som si priala, aby bolo všetko inak. Ani nevieš ako by som chcela, aby tu bol teraz s nami, Kristy." povedala som a znova som sa rozplakala. Kristy ma pevne objala.

"Neboj sa, zlatko. Všetko bude dobré. Sľubujem. Teraz si pospi. Zostanem tu pri tebe." hovorila mi a hladkala ma po vlasoch. Vzala Lacey a položila ju do postieľky. Potom sa vrátila ku mne. Ležala som v jej náručí, ako keď som bola malá. Oči sa mi pomaly zatvárali.

"Neboj sa, ten podliak nás už dlho trýzniť nebude." zdalo sa mi, že povedala, ešte kým som zaspala, ale už si nie som istá, či to nebol sen...

...

"Zlatko vstávaj." niekto sa ma snažil zobudiť. "Alinka moja, vstávaj." povedal znova ten hlas. Alinka? Tak ma volal len jeden človek. Rýchlo som otvorila oči.

"Oci?" spýtala som sa šokovane.

"Ahoj zlatko." usmial sa na mňa. Hodila som sa mu okolo krku a rozplakala sa.

"Pšššt, zlatíčko." tíšil ma.

"Chýbaš mi, strašne mi chýbaš." zavzlykala som.

"Aj ty mne, dcérka. Ale neboj sa. Vidím ťa. Stále. Som pri tebe. Každý jeden deň." povedal mi.

"Keď si pri mne, prečo si dovolil, aby ten...." začala som.

"Pššššt, zlatko. Všetko je tak, ako má byť. Je to tvoj osud, zlatíčko. Chceš povedať, že by si to všetko zmenila, keby si mohla? Vymenila by si svoju dcérku, za iný život?" spýtal sa.

"Nie, nevymenila. Ale..." povedala som smutne.

"Neboj sa. Všetko bude dobré. Len dôveruj tomu chlapcovi, čo si spoznala. Dôveruj mu a všetko sa rýchlo vyrieši. Uvidíš." povedal.

"Mám dôverovať Zaynovi? Prečo? On je muž. A všetci muži sú rovnaký!" povedala som.

"Takže aj ja?" spýtal sa.

"Nie oci, nie. Ty nie, ale oni..." šepla som.

"Ver mi zlatko. Zaynovi a jeho kamarátom môžeš dôverovať. Klamal som ti niekedy v niečom dôležitom, dcérka?" spýtal sa ma.

"Nie oci." šepla som.

"Tak mi ver aj teraz. Ale teraz už spinkaj. Daj za mňa pusu mojej vnučke." povedal. Pobozkal ma na čelo a potom  zmizol. Doslova! Ešte hodnú chvíľku som sa obzerala po izbe. Potom ma opäť premohol spánok.

Tak máte novú :D trošku smutná, zrejme, ale život je niekedy poriadne krutý :( dúfam, že sa vám bude páčiť :) ♀Alex♀   obr